Wall Art – maľujeme verejné priestory

V spolupráci so Združením pre lepší život z Rankoviec realizují mladí ľudia z Kecerovsko - olšavského regionu projekt Wall Art, v ktorom sú zapojené rómske deti a mládež s maliarskym nadaním. Maľujeme nástenné maľby na verejných priestoroch vo svojich obciach. Pri tvorbe nám pomáha  známy umelec Helmut Bistika, ktorý dáva našim nápadom jednotný abstraktný štýl a takisto nás zaúča v technikách nástennej maľby.Mladí ľudia zo Vtáčkoviec vymaľovali napríklad autobusovú čakáreň a stenu miestnej školy. Mládež z Boliarova vymaľovala základnú školu. V Kecerovciach vytvorili maľby na budove obecného úradu, v čakárni u detského lekára a v komunitnom centre. V našej obci sme v poslednej dobe vymaľovali materskú škôlku. Škôlka bola vymaľovaná podľa návrhov a želaní jej riaditeľky s cieľom vytvoriť priateľskejšie prostredie pre malé deti, ktoré ju navštevujú.

Zo začiatku sa všetkým naša maľba páčila. Obdivovali kreativitu a celkove vyznenie tej maľby. Ale ked sme vymaľovali ďalšie steny, boli sme prekvapení reakciou jednej učiteľky: „To čo je? Čo sme v cirkuse? Mne sa to nepáči.“ Pravdupovediac, boli sme z jej prístupu smutné. Snažili sme sa maľbu premaľovať a pýtali sme sa dotyčnej učiteľky, čo by na stenách rada videla. Ale pani učiteľka nič navrhnúť nechcela. Nakoniec do debaty vstúpila pani riaditeľka, ktorá videla že sme z tejto situácie smutné. Sama rozhodla, že jej sa to veľmi páči a nič sa premaľovávať nebude. Naša maľba teda nakoniec vydržala, ale domov sme odchádzali so zmiešanými pocitmi. Niekedy nie je možné zavďačit sa všetkým. No naše maliarske stretnutia idú ďalej a tešíme sa na budúce umelecké výzvy.

Marcela Turtáková, Katarína Turtáková, Rankovce 

Dikh he na bister! - Petrová v Krakove a Osvienčime

Do Krakova sme išli v stredu 30. júla s cieľom zúčastniť sa na stretnutí rómskej mládeže z celej Európy, ktoré bolo organizované pri príležitosti 70. výročia vyvraždenia rómskeho tábora v Osvienčime. Spolu s našou skupinou z Petrovej išli aj ďalšie skupiny – z Keceroviec a Roškoviec, ako aj pracovníci a dobrovoľníci Člověka v tísni, ktorý cestu organizoval. Celé podujatie s názvom Dikh he na bister! organizovala medzinárodná mládežnická rómska sieť ternYpe.

Keď sme do Krakova išli, očakávali sme, že sa zoznámime s novými ľuďmi, spoznáme Rómov z iných krajín a poučíme sa o histórii Rómov za druhej svetovej vojny. Takisto sme chceli spoznať Krakov.

Ešte v stredu po príchode sme boli vyzvaní Monikou, ktorá bola hlavnou vedúcou našej skupiny, či by sme nechceli robiť dobrovoľníkov a pomôcť organizátorom podujatia. Radi sme sa prihlásili a ďalšie dva dni sme pomáhali usmerňovať ľudí, rozdávali sme tričká, chystali občerstvenie a robili sme veľa ďalších vecí, spojených s priebehom akcie. Ale nielen to. Mali sme aj čas zúčastňovať sa na workshopoch, seminároch a konferenciách. No a samozrejme po večeroch aj na diskotékach a koncertoch.

Z programu nás napríklad veľmi zaujal divadeľný workshop, v ktorom nás portugalská lektorka učila, ako komunikovať s ľuďmi bez slov. Traja z nás – Jano, Jerguš a Denisa – sa zúčastnili na konferencii, kde o svojich spomienkach na pobyt v tábore hovorili starí Rómovia, ktorí prežili druhú svetovú vojnu. „Keď som tej pani na záver poďakoval za jej rozprávanie, bola z toho naozaj dojatá,“ spomína Jano na túto skúsenosť. „Povedala mi, že také poďakovanie za svoje spomienky, ako odo mňa počula ešte v živote od nikoho nepočula.“

V sobotu 2. augusta sme išli do Osvienčimu. To bol pre nás najsilnejší zážitok z celého pobytu. Tie vlasy, okuliare, plynové komory! Celý deň sme chodili po tom tábore, keď sme navštívili plynovú komoru, kde boli ľudia vraždení, mnohí z nás sa neudržali a rozplakali sa. Bola to pre nás bolestivá až neskutočná predstava, čo tam jední ľuďia robili druhým. V tábore sme mali sprievodcu Slováka, takže sme mali možnosť všetko dobre pochopiť. On naozaj rozprával, ako keby tam za tej vojny sám bol, pričom to bol normálny mladý chalan. Skutočne to, čo sme tam videli by mali spoznať všetci ľudia na svete. Aby si uvedomili, aké hrozné veci sa tam diali, aby to na vlastnú päsť spoznali a zacítili ten pach, ktorý tam aj po sedemdesiatich rokoch stále je cítiť.Ved aj naši predkovia tam trpeli a je potrebné, aby si to aj dnešní ľudia uvedomili.

Málokto z nás pri odchode do Krakova niečo o Rómoch za druhej svetovej vojny vediel. Skúsenosť, ktorú sme si z Krakova doniesli, by sme radi chceli predať aj ďalším ľuďom u nás doma. Už len to, čo sme sa dozvedeli o histórii rómskej hymny Gelem gelem bolo pre mnohých našich kamarátov rovnako prekvapujúce, ako pre nás. Plánujeme teda pripraviť prezentáciu z fotiek a videí, ktoré sme si doniesli a nachystať program pre našich susedov a kamarátov, v ktorom by sme im porozprávali viac o našich skúsenostiach z Krakova.

Celý pobyt v Krakove nám veľa dal. Spoznali sme množstvo iných mladých ľudí, s ktorými sme sa rozprávali rukami nohami. Lebo aj keď to boli Rómovia, iba máloktorý z nich hovoril po rómsky. Všetci iba po anglicky. Iba Rómovia z Rumunska hovorili tak, že sa s nimi dalo rozprávať. A samozrejme s Čechmi a Poliakmi sme sa dohovorili. Teda to bola často aj sranda, keď sme sa s ostatnými mali na niečom dohodnúť.

Spoznali sme aj kultúru iných Rómov, ale aj sme ostatných niečo sami naučili – naše piesne, ktoré s nami všetci radi spievali.

Za našu dobrovoľnícku prácu počas celej akcie sme na záver všetci dostali certifikáty a veľké poďakovanie od hlavnej organizátorky. Povedala nám, že nebyť Petrovej, celé to podujatie by možno nedopadlo tak dobre. A že sa určite máme tešiť na budúci rok, že nás radi opäť pozvú.

Celkovo to pro nás bolo krásnych 5 dní, ktoré by sme si radi znova zopakovali. Nazad sme sa vracali v nedeľu s pocitmi, na ktoré nikdy nezabudneme. Aj so šťastím, že sme to všetko videli, aj so smútkom, že sme spoznali utrpenie našich predkov v Osvienčime a aj so zármutkom, že nadlho neuvidíme našu Moniku, ktorá po skončení akcie odišla domov do Olsztyna.

Jano, Jerguš, Andrea, Andrea, Eva, Soňa, Denisa, Martin, Františka, Stano a Martina z Petrovej

Na stáži s MECEMom

V rámci projektu Hej, svet, tu sme! sme dostali jedinečnú množnosť - 2. decembra minulého roku sme sa zúčastnili jednodňovej stáže s novinármi z MECEMu. V dedine Bidovce v ten deň prebiehalo nakrúcanie reportáže o rómskych študentoch z elokovaného pracoviska technickej školy na Kukučínovej ulici v Košiciach. Redaktorov zaujímali najmä výpovede samotných učňov o tom ako sa im na škole študuje a prečo si zvolili práve elokované pracovisko v obci a nie školu v meste.

My sme mali možnosť vyskúšať si práci redaktoriek televíznej reportáže a nahliadnuť do priameho natačania a byť svedkami aka ťažka je tato práca. A nie len to; mali sme taktiež šancu skúsiť pracovať s kamerou a vyskúšať si aj rolu moderatoriek. Zistili sme, aké je ťažké predsvedčiť mladých tínejdžerov k tomu, aby hovorili o svojich problemoch a pocitoch na kameru. Zo začiatku sme ani netušili čo nás čaká a tak sme sa len s údivom pozerali aký aktívny a dobre zorganizovaný su ľudia z MECEMu. Mysleli sme si že táto práca nieje ťažká, ale predsvedčili sme sa, že nie každý môže byť novinárom.

A naše dojmy a pocity z tohto dňa? Práca s týmom MECEMu bola užasná, sú to dobrý ľudia a po celý den nás sprevádzala skvelá atmosféra. A keďže sme aj my študentky, tak s námi urobili rozhovor tiež. Počas tohto nakrúcania sme došli k tomu že odpovedať na otázky redaktorky je ľahšie ako byť novinárom. Aj keď si veľa ľudí myslí, že rozprávať na kameru je ťažké, nieje to pravda. Práca novinára je omnoho, omnoho ťažšia, lebo novinár musí vedieť aké otázky môže pokladať, aby bol objektívny a aby človeka, s ktorým robí rozhovor neznervózňoval. A na záver by  sme radi povedali, že by sme si to chceli vyskúšať ešte raz!

Katarína Turtáková, Marcela Turtáková, Rankovce

Kecerovce: aký bol pre nás rok 2014?

Keď máme zhodnotiť celý rok, tak bez školení s Člověkom v tísni a Jarmilou Vaňovou, by sme sa celý rok asi veľmi nudili a vymýšľali by sme len somariny.

V projekte Mládež pre demokratickú spoločnosť sme sa veľa naučili o právach a možnostiach ovplyvňovania a zapájania sa do verejného života a čo to vlastne je to dobrovoľníctvo. Prvýkrát sme „naživo“ videli, ako prebieha zasadanie obecného zastupiteľstva, čo kto robí, ako sa hlasuje, ako sa schvaľujú alebo neschvaľujú žiadosti občanov z našej obce.

Podarilo sa nám zorganizovať pár veľmi dobrých dobrovoľníckych aktivít, ako napr. deň detí, kde sa zúčastnilo viac ako 120 detí z obce. Na túto aktivitu sme nemali žiadne financie, ale keď sme prosili miestnych podnikateľov  o príspevok vo forme sladkostí, alebo malých hračiek, ani jeden nás „neodbil“ a každý nám niečo daroval. Po viacerých stretnutiach so starostom obce sme získali takisto od starostu niekoľko stoviek sladkostí, niekoľko desiatok tričiek a vodu pre všetkých účastníkov.  Zorganizovali sme všeobecnú osvetu o parlamentných a prezidentských voľbách a voľbách europoslancov. Počas informačných predvolebných aktivít sme si vyskúšali techniku „ door to door“ a presvedčili sa o účinnosti tejto formy šírenia informácií, čoho dôkazom bol výsledok komunálnych voľieb, kedy sa z radov rómskych kandidátov dostalo 6 poslancov do obecného zastupiteľstva, čo je obrovský úspech, nakoľko v predchádzajúcom období nebol v obecnom  zastupiteľstve ani jeden Róm.

Vďaka školeniam v projekte „Hej, svet, tu sme!“, sme sa naučili rôzne techniky reportáží, formy písania správ do novín, čoho sa máme vyvarovať  pri natáčaní reportáže a čo musí obsahovať každá dobrá reportáž. Práca s kamerou sa nám zdala jednoduchá, avšak až na školeniach sme zistili, aké náročné a dôležité je správne používanie kamery a ako sa musí dobre pripraviť moderátor na jednotlivé reportáže.

V obidvoch projektoch sme spoznali úžasných ľudí, napríklad Jarmilu Vaňovú, ktorá je naším veľkým vzorom, ďalej veľa mladých ľudí, ktorým sa nechce len posedávať v krčme, ale ktorí chcú so svojimi životmi niečo robiť, aj napriek tomu, aké to máme v našich komunitách niekedy ťažké.

Určite sa chceme zúčastňovať na podobných projektoch a aktivitách, lebo sa naučíme veľa nových vecí a spoznáme veľa nových ľudí. A máme možnosť aspoň trochu cestovať a dostať sa trošku z našej dediny. 

Veľmi pekne chceme poďakovať všetkým , ktorý nám umožnili zúčastniť sa na školeniach a aktivitách v projekte.

Julius Pecha ml. a Vojtech Miko, Kecerovce

Dobrovoľník zo Španielska pomáha v Spišskom Podhradí

Alberto Pineiro pracuje od novembra 2014 ako dobrovoľník v rámci Európskej dobrovoľníckej služby v komunitnom centre Člověka v tísni Slovensko v Spišskom Podhradí.

Alberto pochádza zo Španielska, z mesta Santiago de Compostela. Keďže počas svojho dobrovoľníckeho pobytu už strávil na Slovensku tretí mesiac, spýtali sme sa ho zopár otázok k jeho doterajšej skúsenosti.

Alberto, čo ťa priviedlo na Slovensko?

Ja som prišiel na Slovensko v rámci Európskej dobrovoľníckej služby. Prišiel som tu pomôcť, pretože ma zaujal projekt, ktorým Člověk v tísni hľadal dobrovoľníkov. Rozhodol som sa pre Slovensko, nakoľko mám vzťah k práci s deťmi a takýto dlhý pobyt mimo domov je pre mňa nová skúsenosť.

Aké sú podľa teba rozdiely medzi Španielskom a Slovenskom?

Pre mňa je rozdiel v kultúre a spôsobu žitia. Ľudia sú tu dosť nudní a odmeraní, bez žiadnej energie. Poznajú len prácu od pondelka do piatka a víkend trávia doma pred televízorom. Nenapĺňajú svôj život efektívne. Ve Španielsku je to opačne. Ľudia tam žijú, bavia sa, sú plní energie.

Poznáš ako žijú Rómovia v Španielsku? Ako by si porovnal ich život na Slovensku a v Španielsku?

Rómovia žijú presne tak ako na Slovensku. Sú segregovaní, majú tam osady. Niektorí španielski Rómovia žijú aj medzi majoritou.

Vedel by si si predstaviť život na Slovensku, alebo by si sa radšej vrátil domov?

Keď skončím dobrovoľnícku službu tak sa určite vrátim domov k rodine. A hlavne do tepla. Španielske horúčavy by mi chýbali. Slovensko je zimná krajina, ale určite sa sem niekedy vrátim na dovolenku.

Čo si sa doposiaľ naučil popri práci v komunitnom centre v Spišskom Podhradí?

Spoznal som tu novú kultúru. Samozrejme halušky, ľudí okolo mňa, ktorí mi dávajú energiu.

Učím sa aj anglický jazyk, aby som mohol komunikovať s ľuďmi v centre. Zatiaľ som tu tretí mesiac, tak dúfam že sa na mňa nalepí ešte veľa vecí.

Marek Čonka, Spišské Podhradie

Aký bol rok 2014 pre Petrovú?

Vyzvali sme členov mládežníckej skupiny z Petrovej, aby zhodnotili, čo pre nich bolo v uplynulom roku najzaujímavejšie. Pravdupovediac, nečakali sme že nás budú až tak vychvalovať, ale ďakujeme :).

Soňa:

Bolo mi dobre v Krakove aj na Stebníckej Hute, kde sme sa učili o právach. Boli tam zaujímavé aktivity, všetko ma to zaujalo. Som rada, že som spoznala takých dobrých ľudí a som veľmi rada, že som sa naučila zaujímavé veci. Ďakujem Jergušovi aj Člověku v tísni.

Jano:

Som rád, že som mal možnosť spoznať zaujímavé aktivity.

Som rád, že som mal možnosť cestovať po krásnych mestách.

Som rád, že som stretol dobrých a chápavých ľudí.

A za celý rok, po ktorý som sa zúčastňoval na rôznych stretnutiach a aktivitách vďaka. Ďakujem Andrejovi, Monike, ktorá nám vo všetkom pomohla a tiež Jergušovi, ktorý nás vo všetkom podporoval. Ďakujem všetkým osobám, ktoré mi otvorili srdce, aby som mohol pokračovať v tom, čo som sa v priebehu roka naučil. Prajem všetkým šťastné a veselé Vianoce, šťastný Nový rok, prežitie veľkej lásky, pokory a pokoja.

Františka:

Všetko, čoho som sa v tomto roku zúčastnila bolo dobré.
V Krakove to bolo úžasné, tam som veľa zažila a som rada, že som tam išla. Najlepšie bolo stretnutie na Šírave, tam prebiehali zaujímavé aktivity. Cítila som sa tam dobre a veľmi ma to zaujímalo.

Aj novinárske tréningy na Stebníckej Hute ma veľmi zaujali. Vďaka lektorom som sa toho veľa naučila, keby nie oni, tak by sme teraz nevedeli veľa vecí. Ďakujem, že sme toho mohli v uplynulom roku toľko urobiť.

My v Petrovej chceme dokázať ešte veľa vecí, chceme sa ešte viac učiť a rozvíjať naše záujmy. Chceme dokončiť komunitné centrum, obnoviť náš židovský les a rozbehnúť výstavbu rodinných domkov.

Ďakujem Andrejovi, Monike, Ele a všetkým, čo pre nás veľa urobili a prajem vám v novom roku veľa šťastia a lásky.

Martin:

Na všetkých školeniach a stretnutiach mi bolo v tomto roku dobre, ale najlepšie som sa cítil na Slnečnom majeri, lebo tam som sa naučil, aká je práca novinára. Na vlastnú kožu som mohol precítiť, aké to je a že ich práca nie je ľahká. Ďakujem všetkým, ktorí ma to naučili.

A ešte ďakujem ľuďom v Člověku v tísni, lebo bez nich by som nič z toho nevedel – aké sú naše práva, ako sa robia noviny, ako vyzerá Krakov a Osvienčim.

Denisa:

Celý rok som sa veľmi rada zúčastňovala na všetkých školeniach. Na každé jedno som sa veľmi tešila. Som veľmi rada, že som mala možnosť naučiť sa vždy niečo nové, všetky tréningy mi niečo dali – veľa nových informácií a skúseností. Bola by som veľmi rada, keby sme mohli pokračovať aj ďalej.

Za možnosť zúčastňovať sa na všetkých tohtoročných podujatiach by som sa chcela poďakovať Jergušovi a ľuďom z organizácie Člověk v tísni. Odkedy som sa začala zúčastňovať na rôznych školeniach som si zvýšila sebavedomie a ceľkovo ma to posunulo o dosť ďalej.

Ďakujem za všetky nové informácie a skúsenosti. A teším sa na ďalšie pokračovanie.

Vianoce s komunitným centrom

Komunitné centrum Člověka v tísni v Spišskom Podhradí sa 17. decembra 2014 už po druhý raz zúčastnilo na vianočných trhoch v Spišskom Podhradí.

Miestny mestský úrad poskytol komunitnému centru svoj vlastný stánok, v ktorom sme prezentovali svoje výrobky. Deti z nízkoprahu vyrobili vianočné priania, srdiečka, pohľadnice, adventné venčeky, bombuľe a ďalšie ozdoby.

Návštevníci vianočných trhov mohli symbolickým nákupom výrobkov podporiť ďalšiu činnosť komunitného centra. To, čo sa nepredalo, sme návštevníkom s radosťou rozdali zadarmo.

Účasťou na trhoch sme chceli spropagovať činnosť nášho komunitného centra a upozorniť miestnych obyvateľov na našu činnosť. Predstavením výrobkov detí z komunitného centra sme chceli miestnych obyvateľov upozorniť aj na to, že rómske deti sú zručné a šikovné. Ohlasy od návštevníkov trhov boli iba pozitívne, čo nás veľmi potešilo.

Tomáš Mačo, Štefan Mirga, Spišské Podhradie